Chybami sa človek učí....

8. kapitola

1. října 2011 v 21:24 |  Poviedky - Diego a Roberta - by Betuš
táákže trošku predslov :D :D ....toto bud trošku kratšia poviedka ako obvikle...písala som to dosť na rýchlo :D ..aby som sem niečo pidala :))


Diego ma odprevadil do izby. Keď sme stáli pred mojou izbou sme sa ešte pobozkali a už pomaličky odišiel. Ešte som sa pozerala ako Diego zajde, a potom som vošla do izby. Tam ma privítali José s Lupitou.Chvílu sme sa rozprávali o tom výlete, až sme zaspali. Ráno nás prebudil až Gaston, našťastie včas. Prvú hodinu sme mali s Martinom, čiže sme nemuseli moc ponáhlať. Vypýtala som sa na WC. Na WC som sa ešte trocha upravila...a zrazu sa mi pred očami zatmelo.
Prebrala som sa ani neviem kde...ale bolo to odporné miesto. Strašne ma bolela hlava a ruky a nohy som mala zviazané.

Diego:
Kde len môže byť tá Roberta. Za chvílu zazvonilo. Lupitu s José som poslal pozrieť sa na WC a ja som medzi tým išiel do jej izby. Otvoril som dvere a na zemi bol zdrap papiera. Na ňom bola fotka mňa a Roberty ako sa bozkávame a pod ňou napísané: Nie Roberta, toto si nemala. Na konci bolo písmeno J. Hneď mi bolo jasné...JAVIER. Ten Magor mi ukradol moju lásku! Zabijem ho Zabijem!!.....Nie! Najprv nájdem moju krásku...to je dôležitejšie. Hneď ma napadol jeden starý spráchnivelý dom. ChúĎatko Roberta v tom hnuse musí byť. Zvrtol som sa a uháňal do auta. Medzi tím som ešte bol povedať dievčatám, že už nemusia hľadať....


pokračovanie nabudúce ;)) bY Beťuš :*
 

7. kapitola- Nová správa

24. srpna 2011 v 19:04 | Beťuš |  Poviedky - Diego a Roberta - by Betuš
Ahojte som späť a prinášam vám nový diel mojej poviedky :) len vám chcem oznámiť že som teraz dlho nepridávala pretože mi akosi došli nápady a nemala som ani čas nad tým rozmýšlať ale teraz sa budem snažiť to nezanedbávať. Ďakujem vám za ot že sa vám moje poviedky páčia :) :) a ešte jeden dôležitý OZNAM!! Klárka a Siska sa rozhodli že nebudú dalej písať poviedky ...neviem prečo ale snažím sa ich prehovoriť....no neviem....tak vám všetkým pekne Ďakujem :)

Beťuš ;D





S malým sme a úžasne vybláznili, až mi zaspal v lone. Uložila som ho do mojej postele a šla som za mamou, aby ma odprevadila do školy. Rozlúčila som sa s krstnou, a tá mi povedala , že zajtra sa prídu do školy ešte rozlúčiť. Taxík ma čakal, tak som už išla. Celú cestu som počúvala MP3 a ani som sa nenazdala a už sme stáli pred školou. Vonku ma už čakal Diego. Keď som ho tam videla tak bezbranne stáť, rozbehla som sa k nemu s vystískala som ho. Ten ma krásne pobozkal, a ja som v tom momente sklesla.
-,,Kvetinka, čo sa stalo? Nedostatočne som ťa pobozkal?" a začal ma vášnivo bozkávať. Po chvíli som sa opatrne od neho odlepila a spustila som:
-,,Diego nie to nieje tím.....prepáč mi že som ti nepovedala kam idem. Jednoducho.....nikdy som to nikomu nehovorila pretože som nemala komu. Ale teraz mám teba a ....prepáč mi to." a sklonila som hlavu. Diego ma v momente chytol za bradu a podvihol mi ju.
-,,Roberta...už si s tým nezaťažuj hlavu..prosím. Nevidržm sa na teba nečinne pozerať ako sa trápiš." ja som si iba vzdychla a silno som sa pritúlila, aby som zahnala plač. Diego si všimol, že som trochu fňukla, a tak si ma ešte tuhšie pritúlil a začalmi hladkať vlasy.
.,,Kvetinka moja, nejdeme radšej do vnútra? Mám pre teba prekvapenie."
-,,Ale Diego, teraz nieje čas na prekvapenia a už vôbec nie pre mňa."
-,,Ale Roberta....no tak šup, šup....no poďme už."
Ešte som si trocha pohundrala a pobrali sme sa do školy. Išli sme si sadnúť do návštevnej miestnostia tam mi Diego všetko vyrzprával. Skoro som odpadla od úžasu. Za mesiac odlietame celá trieda do *Francúzska*.
-,,Diego veď to je úžasné!" od radosti som ho objala.
-,,Hej to máš pravdu."
-,,A to ako si sa dozvedel? spýtala som sa.
-,,Ále...Gandía si nás zavolal od riaditelne a oznámil nám to. Vraj je Paríž jedno z najromantickejších miest v Európe." pousmial sa.
-,,Super!!....zajtra prídu za mnou do školy krstná s bratrancom sa rozlúčiť."
-,,Už sa teším, ako ich uvidím." povedal a dal mi taký malilinký božtek. No tentoraz som si žiadala viac ja. Chytila som ho okolo krku a pritiahla som sa bližšie.
-,,ČO to tu robíte?!!" zvrieskla na nás nejaká osoba. V momente sme sa od seba odtrhli.
-,,Ste v ŠKOLE a nie doma!!" stále po nás ziapala.
-,,Alicia, upokojte sa." hlesol Diego
-,,Už sa to viac krát nestane....sľubujeme."...ako som to dopovedala sa konečne upokojila.
-,,V to dúfam slečna Pardoová. Týmto mi dávate sľub, ža ak vás dvoch čo i len zar prichytím, pôjdem to oznámiť pánovi riaditeľovi."
-,,Ďakujeme Alicia, už sa to naozaj viac krát nestane...A naozaj vám pekne ďakujeme." dodal Diego a už sme boli na odchode.

6. kapitola- Prepáč mi :(

1. srpna 2011 v 13:24 | Betka |  Poviedky - Diego a Roberta - by Betuš



Zrazu sa Diego strhol, zobral ma na ruky a niekam so mnou odkráčal. Zistila som, že ideme do skušobne. Keď sme tam prišli, položil ma na zem a niekam odišiel. Chvíľu som nehybne sedela, a potom som ho išla hľadať. Netrvalo mi to dlho, šiel si iba po gitaru. Znova sme si išli sadnúť, a potom začal Diego hrať. Tú pieseň som nikdy nepočula. Keď dospieval som sa ho spýtala, ako sa tá pieseň volá a kto ju vymyslel.
-,,Vymyslel som ju ja pre teba a volá sa tak, ako najkrajšie a najúžasnejšie dievča NIE na škole, ale na celom svete.....Roberta." hneď ako to dopovedal, sa ku mne nahol a začal ma bozkávať, Nestíhala som sa čudovať. Opatrne ma položil na zem a stále neprestával bozkávať. Bozkával čoraz silnejšie a dôraznejšie. Potom si opatrne na mňa lahol a presunul sa ku krku. Celú noc sme sa bozkávali. Nad ránom sa mi podarilo zaspať. Keď som sa zobudila, ocitla som sa vo svojej posteli.
-,,Mačičky moje, ako som sa sem dostala?"
-,,Dobré ráno Roberta. Diego ťa sem odniesol. Chcel tu pri tebe ostať, ale my sme ho vyhnali." pri tej poslednej vete som sa začala smiať. Chudáčik môj. Neskôr sme sa vybrali na raňajky. Už tam všetci sedeli. Tak som si sadla aj ja a už na mna padala otázka.
-,,Dobré ránko láska, ako si sa vyspinkala?"
-,,Aj tebe cukríček, úžasne!! :) Ale akoto že ťa nenechali spať pri mne?" podpichovala som ho.
-,,Hej nenechali," povedal smutno ,,chcel som pri tebe ostať, tak sladko si spinkala." dopovedal a uštedril mi ranný božtek.
-,,Ale Diego....ešte si spolu veľa užijeme." ako som to opovedala, zrovna sa mu rozžiarili oči a šteklivo sa na mňa pozrel.
Len som ho ťapla po ruke...nech si nemyslí, že to bude tak skoro. Po raňajkách som sa vybrala domov za mamičkou. Pred domom som vybrala kľúče z tašky a odomkla. Doma ma čakalo najkrajšie prekvapenie. Prišiel môj trojročný bratranec. Hneď sa ku mne rozbehol a zvalil ma na zem. Všetci sme sa začali smiať. Prišla aj krstná. Celý deň som sa hrala s Riškom. Rozhodla som sa, že dnes nebudem dvíhať telefóny. S malým sme porobili úžasné fotky. Už sa teším, až keď ich ukážem Diegovi. Diego? Bože, veď ja som mu nepovedala ani kam idem. Zobrala som mobil do ruky....32 zmeškaných hovorov, všetko od Diega. Chudáčik môj, predesa len mu musím zavolať.
-,,Roberta? Si to ty? Lasočka si v poriadku? Vieš ako som sa o teba bál? Celý ďeň si mi nedvíhala mobil."
-,,Ahoj Diego, prepáč ja som bola doma. Prišiel mi bratranec a chcela som byť celý ďeň s ním. Naozaj prepáč." povedala som sklesnutým hlasom.
-,,Roberta to nevadí..to je v poriadku ja sa na teba nehnevám. Hlavne nebuď smutná."
-,,Ďakujem Diego :) ľúbim ťa."
-,,A kedy prídeš do školy? Lupe a José sa na teba už pýtali."
-,,Okolo siedmej večer...prídeš ma čakať??"
-,,Určiťe prídem moja...tak pá posielam :-*."
-,,Ahoj aj ja tebe."


Ospravedlňujem sa za chyby :D Beťuš :*
 


Dulce María

23. července 2011 v 14:31

3 Kapitola

8. července 2011 v 22:01 | By Klárka :-) |  Poviedky - Diego a Roberta - by Kláruš


Na druhý deň Roberta, Lupita a José hneď zo školy išli do knižnice zaniesť knihy. Keď boli takmer u knižnice zastali. Lupita sa pozerala na bágre a iné stavebné autá. Nemohli prejsť lebo práve asfaltovali chodník. José to nechcela hneď len tak vzdať a tak šla ku knižnici po patníku. Keď išla José tak aj Roberta a Lupita. Vyzerali akoby v sebe mali aspoň 2 promile alkoholu. Keď sa konečne dostavili ku knižnici neverili vlastným očiam. Hlavne Roberta. Pýtate sa prečo? Bolo to preto lebo knižnica bola zavretá, lebo Roberta asi nezvládne cestu nazad, pretože nemá rovnováhu stáť a nie to ešte chodiť po patníku a preto lebo jej príde ďalšia upomienka že neodovzdala knižky.
-,, No nevadí, snáď sa to nejako vyrieši " povedala Roberta so smiechom...
-,, Tak čo už... máme nešťastie berme to tak... ale zasa keď si to zoberieme z lepšej stránky tak na nakupovanie a obchody šťastie máme!! " povedala José s úsmevom.
-,, José má pravdu.. nepojdeme niekam ? " spýtala sa Lupita.
-,, súhlasím s vami... podla mňa by sme mohli ísť do DM, rada by som sa pozrela na laky... nech aspoň trocha zabudnem na včerajšok" povzdychla si Roberta.

Keď prišli do obchodu, zobrali vozík a hneď vykročili k lakom. Vtedy bola Roberta zrazu rozrušená.
-,, Roberta stalo sa niečo? " spýtala sa Lupita.
-,, Ak mám pravdu povedať, tak áno! " odpovedala Roberta zúrivejšie.
-,, Roberta čo sa deje? Že si niekoho videla? "
-,, Ach bože, áno videla... Diega... je tady!!! "
-,, Roberta upokoj sa, veď čo je na tom zlé, stále sním chodíš a prečo by si sa mu mala vyhýbať? Čo ak on ju včera nechcel priviesť a možno to ani pravda nebola "
povedala Lupita a snažila sa upokojiť a presvedčiť Robertu o opaku.
-,, Tak dobre, možno máš pravdu ale aj tak tomu velmi neverím!
-,, Neboj sa, pozri nezistíš to dovtedy pokial sa ho na to nespýtaš. "
-,, Hovorila si sním už o tom ? Hmm ? "
spýtala sa José
-,, Ja viem, mala by som sa sním porozprávať, možno to bola naozaj ln náhoda... poďme k lakom chcem si niektorý vybrať.... a aj tak keby ma mal naozaj rád tak príde za mnou. "
Prišli k lakom a začali si vyberať.
-,, Ó bože cicušky, tento je naozaj krásny " povedala Lupita
-,, Jééj ten je naozaj prekrásny " potvrdila José.
-,, no nič dievčatá, BERIEME ! " povedala s úžasom v očiach Roberta.
Ako vykročili k pokladni, Robertu niekto zatiahol za rožok. Roberta hneď zistila ,že je to Diego.
-,, Diego čo to robíš? "
-,, Roberta musím ti niečo povedať ! "
-,, Aj ja tebe ! "
-,, Počúvaj ma, chcela som sa spýtať na....
Ani nestihla dopovedať a už bola obklopená vášnivými bozkami v Diegovom náručí.
-,, Roberta chcem ti niečo povedať... sú to 2 slová "
-,, Takže? "
Roberta teraz nevedla čo si má myslieť, čo jej Diego povie....
-,, prepáč za včerajšok ale.... Teraz nestihol dopovedať DIego, pretože ho niekto pozdravil.
-,, Ahoj Diegito, láska moja , cukríček moj sladký "
-,, Ahoj lás..." chcel dopovedať, no ešte že sa zastavil. Diego sa poplietol ! ... no opravil sa.
-,, Ahoj Rachel "
-,, Prosím?? počula som dobre? Diegito ? Láska ? Cukríček ?! Takto hovorím len JA mojmu Diegitovi a nikto iný! Toto si nedovoluj, ty, TY flandra! "
-,, ccc... čo na mňa zjapeš ? sa uvedom láskavo, ja som stebou husi nepásla!! a JA niesom žiadna FLANDRA !! na takej úrovni ako si TY ... JA niesom !! "
-,, cukríček, ty si jej to ešte nepovedal ? " spýtala sa Rachel s úsmevom.


pokračovanie vo 4. Kapitole :-)

5. kapitola- Môj darček

7. července 2011 v 12:52 |  Poviedky - Diego a Roberta - by Betuš




Diego ľahko pochopil, že som to myslela vážne. Len sa na mna sladko usmial a pritisol si ma k sebe. Bože...on má také nádherné očká. Úplne som sa nad ním rozplívala a nevnímala okolie. Iba JEHO. Pomaly mi jednou rukou chytol tvár a nakoniec aj druhou. Jeho tvár sa začala nebezpečne rýchlo približovať k mojej. Zrazu som pocítila jeho chutné vlhké pery. Bol natesno nalepený na mňa, bolo to úžasné. Taký bozk som zažila prvý raz v živote a dúfam, že to teraz bude často. Pomaly začal zapracovávať aj jazyk, čo bolo neskutočné. Toto sa nedá vyjadriť ani slovami. To si treba zažiť. Keď som sa akotak vymanila z jeho objatia plných bozkov, povedala som mu:
-,,Diego, mali by sme sa vrátit do školy, veď už sa stmieva. Vidíš, už je 19:00."
-,,Nie Robertáá, láska moja, teraz nie. Prosíím. Chcem tu s TEBOU ostať naveky."
-,,Alé Dieguško, už sme tu vyše 4 hodín. Veď v škole môžme pokračovať v tom, čo sme tu nedokončili."
-,,ÓÓ....Roberta, ty máš úžasné nápady. A za to ťa zbožnujem :* ." prešibane sa na mňa pozrel, a už ma ťahal do auta. Po ceste sa každú chvíľu zastavoval, aby zistil, či mi niečo nieje. Neviem, čo by to malo byť, ale myslím si, že je to kvôli bozkom. Ale to mi vôbec nevadí, až na to, že do školy prídeme ppi takomto tempe najskôr o 20:30.
Konečne sme sa dopratali do školy a šli sme odspievať tú našu pieseň. Keď sme spievali, celú dobu ma držal za ruku a pri speve sa stále na mňa pozeral. Na konci piesne mi vrazil jeden z jeho horúcych bozkov. Všetci nám začali tlieskať a niektorí aj výskať. Chcem aby táto chvíľa nikdy neskončila.
Potom si išiel Diego rozbaliť darčeky. Dostali ich naozaj veľa...od reťiazok cez voňavky až po sladkosti. Nakoniec tam ostal iba darček odomňn. Pri rozbalovaní všetci napäto čakali, čo tam bude. Keď to Diego uvidel, ostal stáť ako obarený.
-,,Ro..Roberta, to je nádherné. Mne sa asi sníva. To tričko sa mi už dlhšiu dobu páčilo." povedal a hneď si ho obliekol. No keď uvidel tú fotku, nezmohol sa ani na slovo, iba na úžasný bozk. Netrval dlho, ale napriek tomu som si ho naplno užívala. Potom zábava pokračovala ďalej. Sedela som za stolom a rozprávala Lupe a José ako ma Diego nádherne prekvapil. No spomeň čerta. Zrazu sem docupkal Diego, a požiadal ma o tanec. Ochotne som prikívla a šli sme. Akurát hrali slaďák, a tak ma chytil okolopásu, a ja okolo krku. Díval sa mi presne do očí. Úžasné toto režívať.

bY BeŤuš :* ;) ospravedlňujem sa za chyby...písala som to narýchlo :D :P

4. kapitola- Konečne prišlo šťastie

30. června 2011 v 14:39 |  Poviedky - Diego a Roberta - by Betuš
S José a Lupe sme sa vybrali do izby.
-,,Cicušky, ktoré plavky si mám zobrať? Tie biele s kvetinkami, alebo tieto fialové s trblietkami?"
-,,Fialkové s trblietkami!" vyhŕkli naraz zo seba.
-,,Ó...aké zohraté." a začala som sa smiať. Ku mne sa pridala najprv Lupita a potom aj José. Obidve mi pomohli sa jemne namaľovať a učesať. A na oplátku som pomohla zasa ja im.
A už sme hotové. Je jedna hodina, čiže máme ešte štvrt hodinky. Tak sme si sadli na posteľ a začali sme sa rozprávať. Tá štvrť hodina preletela ako voda, a tak sme sa pobrali k bazénu. Bolo tam už dosť ľudí. Chvíľu sme sa pomotkali a nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme do bazénu. Ešte som sa nestihla ani vyzliecť, a už na mňa kričali Lupita a José, aby som si pohla. Vyzliekla som sa, a zrazu som letela do vody. Keď som sa vynorila, nikoho som nevidela. Dokonca ani Lupe s José tu neboli. Zrazu mi niekto zo zadu prikryl oči. Nič a ani nikoho som nevidela. Strašne som sa začala báť. Mykala som plecmi a myhala rukami okolo seba, ale to my nepomohlo. A tak som začala plakať. Keď to dotyčná osoba zbadala, tak sa mi uvolnili oči a znova som videla.
-,,Roberta, prečo plačeš?" ozval sa hlas zamnou. Už som ho niekde počula, ale kde? A tak som sa pomalými pohybmi otočila za seba.
-,,DIEGO, prečo si to urobil?!! Vieš ako som sa bála??"
-,,Roberta prepáč mi. Nechcel som ťa vystrašiť, len som ťa chcel prekvapiť." a Diego náhle zosmutnel. Bolo mi ho ľúto.
-,,Už je to dobré :). Len som sa trochu vyľakala. Nemusíš byť kvôli tomu smutný :). A prečo si ma chcel prekvapiť?"
-,,Noo...chcel som ťa zaviesť na jedno krásne miesto...kebyže cheš ísť somnou. Musím ti zároveň niečo povedať."
-,,Dobre tak teda poďme." a akoby zázrakom mu splanuli iskričky v jeho očkách.
Išli sme autom, veľmi dlho, až sem zastali uprostred čistiny.Nejako som si všimla, že sme tu sami. Zrazu som pocítila, ako mi Diego dáva na oči šatku. Potom som už čula iba šuchotajúcu trávu.
-,,Diego si tu? Diego? Bojím sa." povedala som ustráchaním hlasom.A teraz som ucitila ako mi Diego dáva dolu šatku. To, čo som videla pred sebou mi vyrazilo dych. Nezmohla som sa ani na slovo. Predomnou bolo veľké plátno, na ktorom bolo napísané TE AMO 4EVER ROBERTA....
-,,Di...Di...Diego...to je pre mňa?" Diego sa jemne usmial a poslušne mi odpovedal: ,,Je tu ešte nejaká Roberta?....toto je niečo čím by som ti aspoň trošku chcel naznačiť moje city k tebe.....vyem že toto nieje ten pravý dôkaz....lebo to sa nedá vyjadriť slovami."
Ja som tam stála ako drevený kôl v plote.Ja....nevedela som čo mám robiť. No nakoniec som zo seba niečo vysukala: ,,Diego.....aj...aj ja ťa milujem."

3. kapitola

21. června 2011 v 19:57 |  Poviedky - Diego a Roberta - by Betuš





...Keď som začala spievať, Diego ostal na mňa nemo hľadieť...podotíkam s otvorenými ústami.
-,,Deje sa niečo Diego?"
-,,Nie nič sa nedeje. Len to spievaš uplne tak, ako som si to predstavoval."
No teraz som ostala hľadieť ja: -,, To vážne? Tak to ma neľmi teší." a pousmiala som sa. Ešte stále som bola v šoku, a rozpamätávala som sa. A tak sme pokračovali. Bavilo ma spievať s Diedom, pretože ma vždy chváli.
-,,Tak Diego, teraz už budem musieť ísť. Musím skočiť ešte dnes do mesta."
-,, A to už prečo? Veď sme iba začali."
-,,Ale notak Diego, veď sme tu už 2 hodiny. A predsa nechceš abi som ti nedala darček, či?"
-,,Ale veď to nemusíš. Najkrajší darček pre mňa je to, že budeš so mnou spievať." povedal, a milo sa usmial.
-,,Ale to je pre mna maličkosť. No už pôjdem. Tak sa zatiaľ maj."
-,,Ale pre mňa nieje. Tak dobre teda...čauko.! objali sme sa a Diego ma pobozkal na líce.

V nákupnom centre som strávila asi hodinu...no nič mi nepadlo do oka. Nič sa mi nezdalo originálne a ani ničím výnimočné. Ako som tak chodila krížom-krážom, zbadala som jedno tričko, na ktorom bola potlačená gitara. Pomyslela som si, že to sa Diegovi určite bude páčiť. A tak som letela preň. A napadla mi ešte jedna vec. Vo foťáku mám naše spoločné fotky s RBD. Nechám jednu vyvolať a na ňu napísať NAVŽDY SME RODINA. Hej to sa mu bude isto páčiť.

Keď som prišla do školi, bolo okolo 18:00. Teraz už iba nájsť šaty na zajtra, a je to! Konečne už bude zajtra piatok. Zrazu som počula, ako niekto za mnou stál.
-,,Ale ale Roberta...čo ty tu tak sama?"
Veď ten hlas mi je známy. Otočím sa a zamnou stál.....Giovanny.
-,,Ach Giovanny, ako som sa ťa zľakla."
-,,Ale nemáš sa čoho báť. A čo tu tak sama robíš? Veď všetci sú na večeri a pýtajú sa na teba."
-,,Iba som si vyberala nejaké šaty na zajtra...a vôbec, ani niesom hladná."
-,,Áááá, tak ty sa chceš zapáčiť nášmu Diegitkovi....No veru keď ťa uvidí v týchto šatách, tak skolabuje."
-,,No ešte to by nám chýbalo aby niekto skolaboval. A nie, nikomu sa nechcem páčit. Obliekam sa iba tak, Pre mna to úplne stačí." odvrkla som.
_,, Dobre Chucky, nechcel som ťa naštvať. Už idem, poviem im, že už si v škole, a že sa nemusia báť."
-,,Ďakujem. Si zlatý...páá."
Keď Giovanny odišile, rýchlo som sa prezliekla do pyžamy, umyla zubi a šla is ľahnúť. Dnes som akosi skoro zaspala.
Ráno som sa zobudila na podivuhodný krik. No zistila som, že to sa ma snažili José s Lupitou prebudiť, nech sa idem naraňajkovať. Po raňajkách sme ešte na chvíľočku skočili do izby, a hor sa na vyučovanie. Hodina prebehla v celku rýchlo. Do triedy prišiel Gandia a oznamoval, že dnes bude tá párty. S Diegom sme sa na seba pozreli a pousmiali sa.
Diego:
Tá Roberta je taká sladká. Ten jej nádherný úsmev. Dnes je ten čas, ten deň "D", aby som jej povedal, čo k nej cítim. Áno, dnes to bude super. Zazvonilo. Konečne skončila tá nudná hodina a teraz sa ide pripravovať oslava. Ešte musím Roberte povedať, že nech si nezabudne zobraí plavky.
-,,Roberta! Roberta počkaj má!"
-,,Čo, čo chceš Diego?"
-,,No, len že si nezabudni plavky. dobre?"
-,,Ok....veď sa koná pri bazéne. Teraz sa ideme s mačičkami pripraviť. Keď budeš niečo potrebovať, príď do našej izby."
-,,Dobre už idem teda. tak sa maj."
-,,Aj ty...ahoj."

2. Kapitola

20. června 2011 v 18:46 | Klára |  Poviedky - Diego a Roberta - by Kláruš





Dvere sa otvorili a obidve s údivom v očiach, Roberta s rýchlejším pulzom a Lupita s roztrasenými rukami, hľadeli do prázdnej triedy a na pozoruhodnú červenú zem.
-,, Lupita! "
-,, Roberta! "
-,, Pane bože čo sa tu stalo? kde sú všetci? "
-,, Ja neviem, ale prečo je celá zem červená? "
-,, Nie, nie to nemože byť krv!! " povedala Roberta celá v rozpakoch
-,, Poď! Musíme ísť do riaditeľne a všetko zistiť! " povedala Lupita.

Lupita s Robertou prišli do riaditeľne ... už boli vystrašené, že tam nikdo nebude, ale našťastie bol. Bol tam riaditeľ, ktorý vďakabohu, o všetkom vedel a všetko im vysvetlil. Konečne sa bidve ukľudnili a zo smiechom na seba pozerali.
Bolo to totiž to tak, že Lupita aj Roberta si splietli dni... nebola streda ale štvrtok a 1 hodina bola chémia. Tá červená ,,KRV " na zemi bola červená kyselina, ktorú omylom zhodil Iňaky. Bola to veľmi reaktívna kyselina takže všetci sa museli presunúť do druhej triedy.
Šťastie pre obidve bolo že riaditeľ sa nepýtal prečo niesu už dávno v triede a pani učiteľke na chémii povedal, že dievčatá ich všetkých nemohli nájsť.
Keď bolo všetko ako tak vysvetlené a Lupita s Robertou už konečne sedeli v laviciach zistili, že Mia a Miguel sa rozišli. Roberta si pomyslela : ,, Takže na skúške predsa bude napätá atmosféra ") ,, to nebude dobré "
-,, Čo nebude dobré? spýtala sa Lupita
-,, nie nič to len ja tak " odpovedala Roberta s úsmevom.

Po škole sa stretli Lupita, Roberta a Mia a spolu sa vybrali na skúšku. Keď tam prišli, chlapci tam už dávno boli. Pozdravili sa, teda ako to povedať ,.. Miguel sa le okom pozrel na Miu a Mia na Miguela. Giovany pozdravil všetky ako aj Roberta a Lupita ..... no vlastne predsa aj Roberta a Lupita niekoho nepozdravili... a tým bola čiernovláska. Roberta nemohla veriť vlastným očiam kto pred ňou stojí.
-,, Čo tu robíš ?? " spýtala sa Roberta odmerane.
-,, no čo asi ? budem s vami spievať, Diego mi to dovolil a vlastne ma aj priviedol "

Kto bola tá čiernovláska nemohla uveriť ani Lupita......

1. Kapitola

17. června 2011 v 11:57 | Siska |  poviedky - Migel a Mia - by Sisuš
Aturát som sa zobudila. Všetko bolo tak ako vždy. Viko sa už maľovala v kúpeľni a Seli ešte spala. Keď som bola celkom hore, šla som zobudiť Selinu.
-,,Seli, vstávaj ! musíme isť na raňajky.´´
-,,Nechaj ešte spať.´´
-,,Nie vstávaj!´´
len čo sme boli všetky vystrojené, pobrali sme sa na raňajky. Pravidelne som si brala jablko s nízkotučným jogurtom a pomarančový džús. Ako sme došli do jedálne, všimla som si Migela ako na mňa volá. Tak som šla zaním. Na stole boli raňajky, ktoré si dávam ja. Bolo mi to divné, až po chvíli mi došlo, že to je pre mňa. Poďakovala som mu, dala mu pusu a pustila som sa do jedenia.
-,,Mia, čo keby sme po škole niekam skočili ?´´
-,,A kam by sme šli ?´´
-,, To je prekvapenie.´´
-,, Migel nenapínaj ma.´´
-,, Nič ti nepoviem, chcem aby to bolo prekvapenie.´´
-,, Ale vieš, že zo školy sa puhnúť nemôžeme.´´
-,, Áno viem, už to nechajme tak a poďme do triedy, zachvíllu začne hodina.
Cestou do triedy ma Migel zatiahol do kúta a žačal ma vášnivo bozkávať. Nenamietala som, tak som mu bozky opätovala. Síce som nechcela prestať, ale museli sme ísť už do triedy. Ani som nič povedať nemusela, akoby mi Migel čítal myšlienky. Keď sme boli už pred triedou stretli sme ešte Robertu a Diega, vypadali divne, bolím sa či sa nepohádali.
-,, Čo sa stalo Roberta ?´´
-,, Ale nič, len Diego si robí zo mňa furt srandu.´´
-,, aha, už som sa zľakla, či ste není pohadaní, ale vidím že vám to klape´´
Každá hodina trvala celú večnosť, nemôžem sa dočkať toho prekvapenia, stále som musela na to myslieť. Akurát bola posledná hodina a na mojej lavici pristál lístoček. Je od Migela. Stálo tam: ,, O dvoch ma počkaj vonku pri bazéne.´´ otočila som sa a usmiala som sa naňho. Akurát zazvonilo, bola presne jedna hodina. Dobre mám ešte čas, ale čo si oblečiem. Konečne som si vybrala to pravé. kedže ostaneme v areáli školy...pôjdeme asi niekam von, čo najďalej. Ešte aby osm nezabudla, prilepila som si hviezdičku na čelo. Migelovi sa to veľi páči. Boli dve a migela niet. Už som si myslela, že zabudol no odrazu stál zamnou.
-,,Ahoj zlatko, si pripravená ?´´
-,,Áno.´´
-,,Tak poďme.´´
- A kam to teda ideme ?´´
-,, Na miesto, ktoré je čo najďalej, dúfam, že sa ti tam bude páčiť. No čo páči sa ti tu ?´´
-,, Waw, Migel, je tu prekrásne, ešte nikdy osm tu nebola.
-,, Nachvílu ešte zavri oči a nepodvádzaj...! Dobre môžeš otvoriť.´´

Kam dál